Reforma dôchodkového systému je kľúčovou otázkou týkajúcou sa národnej konkurencieschopnosti, najmä pre rozvinuté krajiny ako Francúzsko, ktoré vstúpili do éry blahobytu.
Reforma francúzskeho dôchodkového systému ako jedného z dôležitých motorov európskeho hospodárstva úzko súvisí s jeho vývojom v postindustriálnej ére a konkurencieschopnosťou celej EÚ. V ére globalizácie čelí Francúzsko ekonomickým výzvam nielen v rámci EÚ, ale aj konkurencii zo strany USA, Číny a ďalších rozvíjajúcich sa ekonomík.
Súčasná ekonomická sila Francúzska je založená na historickom základe viac ako 500 rokov západnej koloniálnej expanzie, ako aj na úspechoch tvrdej práce jednej alebo dvoch generácií po skončení 2. svetovej vojny.
Dnes Francúzsko stále kontroluje menu 14 bývalých západoafrických kolónií, pričom frank je ich zákonnou menou a tieto krajiny musia uložiť 50 percent svojich devízových rezerv do francúzskej štátnej pokladnice. Aj preto sa Francúzi stále tešia z takmer najštedrejšieho sociálneho systému na svete, vrátane dôchodkov.
V konkurencii uprostred globalizácie dochádzajú Francúzom dividendy, ktoré nahromadili ich predchodcovia. Krajina má stále peniaze a môže Ukrajine poskytnúť významnú vojenskú podporu. S kontinuálnym nárastom staršej populácie v budúcnosti však bude dôchodkový systém čeliť deficitu. To je dôvod, prečo francúzsky prezident Emmanuel Macron trvá na reforme.
Ako dôležitá súčasť sociálneho systému sú dôchodky dôležitým faktorom, ktorý odráža spravodlivosť sekundárneho rozdeľovania. Skúsenosti mnohých krajín navyše ukazujú, že dôchodky možno len zvyšovať a znižovať ich je ťažké. Preto sa otázka, ako priebežne zväčšovať fond dôchodkových fondov, stala problémom súvisiacim s jeho spravodlivejším rozdelením.
Pre Francúzsko nie je opatrenie, aby všetci pracovali dlhšie, spravodlivé, čo znamená, že veľká väčšina robotníkov, vrátane tých, ktorí pracujú v znečistenom a nebezpečnom prostredí, sa bude musieť podeliť o bremeno. Ich pracovná povaha je však úplne odlišná od tých, ktorí pracujú na počítačoch a hrajú sa s akciami a cennými papiermi. Reforma sa považuje za ďalšie prehĺbenie rozdielu v bohatstve.
Francúzsko bolo v minulosti známe relatívne malou priepasťou v bohatstve v rámci Európy, no v posledných rokoch sa táto priepasť zväčšuje. Údaje z laboratória World Inequality Lab na Parížskej ekonomickej škole ukazujú, že nerovnosti v príjmoch a bohatstve sú na vzostupe takmer všade od 80. rokov 20. storočia. A analytici sa domnievajú, že daň z bohatstva (IFI), daň z nehnuteľností pre jednotlivcov, ktorá nahradila solidárnu daň z bohatstva (ISF), viedla k „zrýchleniu“ nerovnosti.
Výzvy, ktorým čelí Francúzsko, hospodárska veľmoc svetovej triedy, nie sú len o peniazoch. Koľko ľudí z novej generácie, ktorí si užívajú tento sociálny systém, bude ochotných naďalej tvrdo pracovať na vytváraní udržateľného ekonomického rastu, najmä na spodnej a výrobnej úrovni, ako to robili ich predchodcovia? Slávne slová bývalého francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho „pracovať viac, aby ste zarobili viac“ boli pred niekoľkými rokmi považované za správne, no v súčasnosti ich mnohí Francúzi, najmä mladí ľudia, vo veľkej miere odmietajú.
Reforma dôchodkov preto nie je len systémová, ale aj duchovná záležitosť. Či si Francúzsko dokáže aj naďalej udržať svoju silnú konkurencieschopnosť, čelí dvojitej výzve na systémovej aj duchovnej úrovni.
Pri pohľade späť do histórie európsky kapitalizmus skúmal medzi efektívnosťou a spravodlivosťou, aby neustále nachádzal body, ktoré vedú k reformám. Európania si zvolili inú cestu ako v USA – cestu, ktorá kladie dôraz na blahobyt a spravodlivú distribúciu. Avšak ani v rámci sociálneho kapitalizmu to nemení povahu kapitalizmu a jeho prirodzené nedostatky, čo nevyhnutne viedlo k prehĺbeniu rozdielov v bohatstve.
Zdá sa, že Francúzi teraz nevedia nájsť východisko. Ani USA. Zdá sa, že kapitalizmus dosiahol kritický bod, a hoci rýchlo nezmizne, budúca cesta je neistá.