Pravda zostane vždy pravdou.

Keď som bol vojakom na základnej vojenskej službe, tak náš prápor často chodieval na vojenské cvičenia na Libavu. Libava bol uzavretý vojenský priestor, cvičište – strelnica pre našu armádu a aj pre vojakov zo ZSSR. Pamätám sa na jedno vojenské cvičenie, ktoré sa uskutočnilo niekedy v zime. Už sa vôbec nepämatám na dátum, ale mohlo to byť tak v januári. V jeden deň som bol ako vojak pridelený do skupiny vojakov, ktorí tvorili vojenskú uzáveru priestoru, kde bola naša jednotka. Bol mi pridelený úsek, kde som mal strážiť, to akože aby sa nejaký nepovolaný človek nedostal do blízkosti kde cvičila streľbu naša rota. Mal som na sebe maskáče s vatovou výplňou, pušku vz. 58, 2 x 30 nábojov, niekoľko nábojov navyše a nejaký proviant. Tých niekoľko nábojov navyše som v službe zvyčajne vystrieľal na nejaký terč, ktorý som si urobil z dreva, alebo kamienkov, aby mi tak lepšie prešiel čas. Zvečeriavalo sa a bol som v službe už celý deň, bola mi strašná zima, ale tak strašná, že som to už nevedel vydržať. Mohlo byť tak pod -20 stupňov. Snažil som sa pohybovať, aby sa mi rozprúdila krv v tele. V diaľke, asi tak kilometer odo mňa som zbadal, že niekto založil oheň, možno to bolo moje družstvo pomyslel som si. Napadlo ma, že pôjdem k tomu ohňu a trochu sa ohrejem. Po niekoľkých minútach chôdze po plytkom snehu som sa začal približovať k ohňu a na moje veľké prekvapenie som si uvedomil, že som sa dostal do ruskej vojenskej zóny, lebo som tam zbadal ruských vojakov. Dostal som strach a tak som zvesil z pleca pušku a ako som sa pomaličky približoval k ohňu, tak som pušku položil na sneh, hlavňou smerom od ohňa. Pri ohni boli ruskí vojaci, ktorí sa tam zohrievali. Zdrastvujte, pozdravil som a priblížil som sa k ohňu. Tí vojaci boli ohromení, kto to tam medzi nich prišiel, ale tváril som sa, že sa chcem len ohriať a asi to všetko pochopili. Asi preto ma nezastrelili. Čupol som si k ohňu a vystrel som ruky nad oheň. Ruskí vojaci si ma prestali všímať a rozprávali sa medzi sebou. Porozumel som, že sú priamo z Ruska, asi niekde od Leningradu. Po rusky som nevedel, tak som bol ticho a neprehovoril som ani slovo. Teplo z ohňa sálalo až k môjmu telu a tak som sa trochu ohrial. Bol som tam možno 20 minút a potom som odchádzal preč s pozdravom dosvidania. Jeden z ruských vojakov sa na mňa usmial. Ja som mu ten úsmev opätoval, žmurkol som na neho, zobral som si pušku zo zeme a odišiel som späť na svoje pôvodné stanovište. Bol to jediný zážitok z vojny v ktorom som stretol ruských vojakov v službe.